Mám slabosť na dobrú pizzu. Dávno si všímam, čo je možné pod týmto názvom v Bratislave dostať a preto som sa veľmi tešila na pizzu, ktorú mi odporúčalo viacero známych. Primo Amore. Taliansky názov, poloha priamo v centre Bratislavy, dobré referencie. No, už od vchodu sme tak nejako tušili, že prvá láska to naozaj nebude.
Priestory tmavé, také nejaké "rozbité" alebo ako to nazvať. Pocit stiesnenosti a nedostatku súkromia, aj keď v miestnosti o cca šiestich stoloch boli obsadené tri. Reštaurácia sídli v staršej budove, miestnosť, v ktorej sme sedeli, pripomínala priechod s bránou, ktorú niekto uzavrel, namaľoval steny na ružovo a nakrivo na ne zavesil obrazy (ak sa tak dajú nazvať fotky akýchsi kachličkových vzorov). Chvíľami som uvažovala, či tá neupravenosť a disharmónia je nejaký špeciálny rádoby dizajnérsky zámer. Ak to malo v zákazníkovi vyvolať zmiešané pocity, podarilo sa. Obávam sa však, že akýkoľvek koncept sa v tomto podniku kamsi vytratil. Skrátka, tento interiér bez nápadu mi tak úplne nesadol.
Inak, i keď cieľom tohto článku a ani blogu nie je hodnotenie jedla, ak nám známi pizzu v Primo Amore odporúčali, odporúčali dobre. Pizza nám chutila, bola dobre urobená, suroviny také, aké by ste na pizze čakali (teda určite nie eidam alebo šampiňóny z konzervy). Z ponuky miestnych pizzérií pre mňa asi pizza najviac podobná originálu, ako ho poznám z Talianska.
Obsluha štandardne prepnutá na autopilota, ničím nevynikala. Objednali sme si teda pizzu a chvíľami s neistými pocitmi zvažovali objednávku nášho tradičného kávového dua: cappuccina a espressa. V kávovej sekcii nápojového lístku sme nenašli žiadne preso ani pikolo, boli sme v talianskej reštaurácii, kde sa dobrá káva automaticky predpokladá (chyba lávky), tak sme to i cez isté obavy riskli. No.
Cappuccino celé zle - káva prepálená, popálila som si na nej jazyk, pena prešľahaná (vidno, že "trčí" zo šálky), kopa škorice, o ktorú na káve vážne nestojím a myslím, že kým o škoricu/kakao či iný posyp nepožiadam, nemá tam čo robiť. Takisto mi obsluha nedáva do kávy cukor a necháva to na mne, prečo teda servíruje cappuccino so škoricou automaticky? Ahá, že oni to nevedia, že to tak nemá byť? My to vieme, prečo to nevie baristka, ktorá kávu pripravuje? Ako sa vzdeláva? Chodí na kurzy, do kaviarní, pije kávu? Vie, ako vyzerá dobre pripravená káva? Týmto sa dostávame k espressu, bohužiaľ rovnako nepitnému, ako je jeho kapucínsky braček. Na prvý pohľad vyzeralo pomerne dobre, crema, odhadom správny objem... Do momentu ochutnávky. Musím priznať, že ma už dlho z kávy nestriaslo. Nechutila nám. Ani jedna.
Vtedy, keď sme sa dohadovali, že kávu necháme nedopitú ako čitateľnú spätnú väzbu, zaplatíme útratu a pôjdeme po svojom, padol návrh na reklamáciu. A tak sme prvýkrat reklamovali kávu. Aby bolo jasné, použili sme slovný obrat: "túto kávu chceme reklamovať", reakciou obsluhy bola otázka, či nám nechutila, odpovedali sme, že nie, že nie je dobre pripravená a je prepálená a opäť, že ju chceme reklamovať a rovno poprosíme o účet. Kávu nám odniesli, priniesli účet a my sme naše reklamované kávy na ňom našli. Prečítali sme tento krok obsluhy ako signál o tom, že sa s nami o reklamácii baviť nebudú a odpovedali sme zaplatením a nulovým dýškom. A touto recenziou. Za nás tento podnik "per la prima e ultima volta". Prvý a posledný raz.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára